Obsahuje prelomové objavy, ktoré odhalili jav „životného kontinua“ – mechanizmus, v rámci ktorého každý človek preberá neschopnosti tých, ktorí zomreli alebo odišli až nakoniec už vôbec nežije svoj vlastný život. Človek sa neprispôsobuje prostrediu. Človek prispôsobuje prostredie sebe. A v tom spočíva jeho úspech. Snahy o zotročenie pramenia predovšetkým zo strachu. A strach cíti človek vtedy, keď stráca istotu ohľadom vlastnej schopnosti uspieť. A tak máme svet, kde človek hľadá sebaistotu tak, že o ňu pripravuje ostatných. V zložitej spoločnosti toto nemôže mať úspech. V skutočnosti sú zlyhanie aj smrť pominuteľné. Sú to stavebné kamene v podobe lekcií na podstatne dlhšej púti.